Voda pre život, život pre vodu       foto

Kvapka

Od jari až do jesene,
z neba rovno na kus zeme.
Malá kvapka cestovala,
na úrodu hospodára.

Naplnila rieky, mláky,
už neboli smädné vtáky.
Ba i ľudí potešila,
keď prírodu ovlažila.

A keď prišla na zem zima,
padala zas vločka Nina.
Vybielila celý kraj,
sniežikom až po okraj.

Tak sa kvapka s vločkou strieda,
to už vie aj štvrtá trieda.

Filip Zajaczkowski 4.A

Tobogán pre  kvapky

Cez letné prázdniny sa striedali slnečné aj upršané dni. Raz sa sa strhla silná búrka. Vonku pršalo ako z krhly. Po ulici tiekla voda, akoby sa vylialo more. Vietor silno fúkal, preto dažďové kvapky zmáčali celé okná.
Pršanie zoslablo, ale neprestávalo.  Počítač ma už nebavil, preto som vyšiel vonku. Schoval som sa pod balkón a pozeral som sa, ako padá kvapka po kvapke na zem. Pozorovanie v daždi malo svoje čaro. Zasníval som sa, a zrazu som začul tichučký hlások.
„ Ahoj Oliver. Vidíš nás, ale nepočuješ,“ ozvala sa kvapka Katka.
Začudovane som pozeral, ale nikoho nablízku som nevidel.
„Ale on nás teraz počuje, ale nevie, ktorá z nás rozpráva,“ dohovárala jej kvapka Radka.
Moje snívanie prerušil môj ocko. Hľadal ma a volal na mňa, aby mi oznámil, že má super nápad. Rýchlo mi ho prezradil.
„ Tieto kvapky treba zachytávať,“ povedal ocko, „ sú veľmi vzácne.“
„ Nemusíme míňať pitnú vodu,“ zahviezdil som pred ockom.
„ Zachytenou vodou môžeme popolievať  zeleninu v záhradke,“ dodal ocko.
„  Mamička môže polievať kvietky v záhone a na balkóne,“ doplnil som ockovo konštatovanie.
„ A vo všetkých oknách,“ zasmial sa popod fúz ocko.
Bol to super nápad, ktorým sa ušetrí pitná voda, ktorá je taká vzácna a niekde je jej tak málo.
Na druhý deň už nepršalo, ale bolo zamračené. Preto sme sa pustili do práce. Ocko bol kúpiť  veľkú tisíc litrovú plastovú nádrž. Bola taká veľká, že sme potrebovali pomoc suseda Milana. Rýchlo som bežal zavolať ho.
„ Ujo Milan, ujo Milan,“ kričal som.
„ Čo sa stalo?“
„  Ale nič,“ odpovedal som. „ Len potrebujeme vašu pomoc. Ja som ešte slabý a ocko sám nepreloží novú nádrž ku garáži,“ dodal som prosíkajúc.
„ Čo si idete urobiť  malý bazén?“
„ Ale nie, chceme využiť vodu na polievanie.“
Ocko a sused Milan preniesli nádrž na miesto ku garáži.
„ Teraz musíme kvapkám urobiť malý tobogán,“ zamudroval som.
„ Veru tak,“ zasmial sa ocko.
Pomáhal som ockovi podávaním a pri zapájaní umelých kolienok a rúrok. Bol som šťastný, že môžem pomáhať ockovi ako dospelák.
„ A tobogán je hotový,“ povedal ocko po vykonanej práci.
Nevedel som sa dočkať, kedy zasa budem pozorovať  dážď pod balkónom. Prečo? Aby sme odskúšali náš super nápad. Nečakal som dlho, pretože o tri hodiny začalo mrholiť. Postupne začala padať kvapka po kvapke.
Znova som sa zasníval. Začul som ten známy hlas.
„ Jupííí, to je tobogán.“
„ Jéééé,  veru a ten bazén.“
Vtedy som pochopil, čí to bol hlas. Boli to dve kamarátky kvapky Katka a Radka.  Náš tobogán a bazén si užívali všetky kvapky, ale ja som počul len dve kamarátky.
„ Ockov nápad zachytávať dažďovú vodu bol výborný,“ povedala kvapka Radka.
„ Urobiť nám tobogán bol ešte lepší nápad,“ tešila sa kvapka Katka.
„ Oliver, veľmi pekne ti ďakujeme, že si nás potešil aj tisíclitrovým bazénom.“
Chcel som povedať  „niet za čo“, no moje snívanie zasa prerušil....
Nie, teraz to nebol ocko, ale mamička.
„ Oliver poď už domov, je čas najesť sa,“ kričala na balkóne. Potešený, že som urobil radosť kvapkám, som utekal po schodoch. Kým som zjedol, čo mi mamička nachystala, kvapky sa spúšťali tobogánom do nového bazéna.
Najedený som vyšiel vonku. Pozrel som sa na ocka, a obidvaja sme mali úsmev na tvári z dobre vykonanej práce. Zistili sme, že do nádrže už natieklo asi sto litrov vody.
Bazén sme kvapkám odpúšťali. Prišiel slnečný týždeň a deti sa tešili z teplých letných dní. Mamička vždy zrána popolievala záhradku a kvietky vodou z plastovej nádrže. Bolo jej tam dosť. Voda v nej vydržala do najbližšieho dažďa. Ja som sa tešil, že ockov nápad je super a my tak šetríme pitnú vodu.
Deti boli vždy smutné, keď cez prázdniny pršalo. Ja som sa vtedy tešil, že môžem snívať pod balkónom. Počúvať, ako sa kamarátky kvapky tešia z nášho tobogánu a tisíclitrového bazéna.

Oliver Kumor 4. A

Martinova príučka a dodržaný sľub

Bol raz jeden chlapec Martin, ktorý bol ako ostatné deti. No trochu sa líšil od ostatných detí doma. Ako? Vôbec si nevážil vodu a nešetril ňou. Martin často púšťal vodu z vodovodného kohútika silným prúdom a až po chvíli si nabral vodu do pohára. Mnohokrát vodu z pohára nevypil, ale ju vypľúval. Pri sprchovaní tiež nešetril vodou. A keď si mydlil ruky, voda tiekla, aj keď nemusela. Umyla by sa celá rodina, toľko vody púšťal do umývadla. Rodičia sa trápili, pretože im prišiel účet za vodu, bolo to veľa peňazí.
Kvapka Olinka sa rozhodla rázne zakročiť. Hnevalo ju, že Martin nešetrí vodou a ešte trápi rodičov, míňaním ich ťažko zarobených peňazí za platenie vody. Tak kvapka Olinka urobila poradu s ostatnými kvapkami. Po dlhom rozmýšľaní prišli k záveru. Dohodli sa, že Martin doma už neuvidí ani jednu kvapku. Všetky kvapky súhlasili.
Martin prišiel z tréningu taký smädný a v chladničke nebolo nič, čo by mu uhasilo smäd. Preto si vybral ten najväčší pohár, že si dá aspoň čistú studenú vodu. Pustil kohútik ako vždy. Len teraz ..... Ani kvapka. Pootočil kohútikom ako sa len dalo a stále nič. Voda netiekla. Zakričal na ocka, či je odstavená voda. Ten bol práve v kúpelni  a umýval si ruky. Veľmi sa čudoval, čo to Martin tára. Martin bežal s pohárom za ním, nech mu napustí studenej vody.
Martin bol prekvapený, ale neriešil to.  Večer sa šiel sprchovať. Kvapka Olinka a jej kamarátky znova netiekli iba jemu. Preto sa rozhodol, že si umyje len ruky a opláchne tvár. No z kohútika ani jedna kvapka. Vtedy bol celý vystrašený a dal sa do plaču. Po chvíľke však začul rozhovor.
„ Už ho toľko netrápme, nech si umyje aspoň zuby.“
„ Nie, doteraz si neuvedomoval, koľko vody zbytočne púšťal. Nech si poplače,“ dodala kvapka Olinka.
„ Nemôže chodiť stále taký umazaný.“
„ Budú ho umývať rodičia, tak ako keď bol malý chlapec.“
Martin potichúčky plakal, ale počúval rozhovor ďalej.
„ Tak uzavrime s ním dohodu,“ napadlo ktorejsi kvapke.
Napísali spoločne krátky text:
VODA JE VZÁCNA, VODU TREBA ŠETRIŤ. NEBUDEM MÍŇAŤ ANI KVAPKU ZBYTOČNE.
Kvapka Olinka to prečítala Martinovi. Ten súhlasil a text potvrdil svojou poslednou vyronenou slzou.
„ Budem sa snažiť dodržať svoj sľub,“ tichúčko dodal Martin. Vošiel do sprchy a vedel kedy a ako má púšťať kohútik. Aj pri čistení zubov si vodu dal do pohára a nepúšťal vodu zbytočne.
Celá rodina sa po týždni čudovala, čo sa stalo s Martinom. Iba on vedel o tajnom sľube, ktorý sa mu darilo plniť. Kvapka Olinka a kamarátky boli radi, že príučka Martinovi pomohla. Ten napomínal aj deti v triede, keď zbytočne púšťali vodu do umývadla. Stále mal na mysli svoj sľub:
VODA JE VZÁCNA, VODU TREBA ŠETRIŤ. NEBUDEM MÍŇAŤ ANI KVAPKU ZBYTOČNE.

Jakub Zembjak 4. A

Ako sa kvapka Radka putovala na Slovensko

V Amerike na východnom pobreží sa opäť prehnala silná búrka. Počas nej sa kvapka Radka dostala do oceánu a tam sa začala jej púť.
„Kam si sa vybrala?“ opýtali sa jej zvedavé rybky.
„Hľadám pána žraloka, ktorý mi ukáže cestu do Európy. Počula som totiž, že tam je krásne a počasie je pokojnejšie. Mám tam dokonca aj príbuzných niekde na Slovensku.“
Rybky jej poradili, že ho nájde neďaleko v hlbokej zátoke. Kvapka sa teda pobrala tým smerom a o pár minút bola pri pánovi žralokovi. Požiadala ho o radu a on jej ponúkol, že s ňou prepláva do pol oceána a potom ju nasadí na okolo idúcu loď.
Tak sa kvapka dostala na palubu k pirátom. Veľmi sa tam obávala o svoj život, pretože piráti boli veľmi nebezpeční. Plytvali vodou a znečisťovali ju ako sa len dalo. Našťastie sa skryla do fľaše. Bola to fľaša, do ktorej dali správu a hodili do oceána. Piráti boli len neďaleko pobrežia, ale fľaša už vyplávala na breh, kde ju našiel mladý rybár Jurko.
Kvapka sa ho opýtala, „ Prosím ťa, povedz mi, kde sa nachádzam?“
„Si predsa v Portugalsku!“ odpovedal rybár Jurko.
„Je tu naozaj nádherne, mohla by som tu aj zostať, ale obávam sa tsunami,“ priznala sa. Rybár Jurko jej teda poradil: „Choď potom do srdca Európy, kde nie je more, iba krásne jazerá a pokojné rieky.“
„To je kde?“ spýtala sa.
„No predsa na Slovensku!“ odpovedal.
„Skutočne? Veď tam mám príbuzných!“ odpovedala.
„To je ale náhoda, ja som tiež zo Slovenska a budúci týždeň sa chystám na návštevu k starým rodičom. Mohol by som ťa zobrať so sebou do príručnej batožiny. Lietadlom si asi ešte neletela, však?“ opýtal sa.
Kvapka Radka bola celá bez seba a hoci sa lietania bála, nakoniec súhlasila.
Keď vystúpili na letisku v Bratislave, bola šťastná, že sa jej podarilo dobre docestovať. Poďakovala rybárovi Jurkovi, rozlúčila sa s ním a bežala ako najrýchlejšie vedela. Kvapka Radka už vedela, kde nájde rodinu. Preto sa ponáhľala do Dunaja, kde ju už vítala celá rodina. Po troch dňoch hľadania a cestovania sa kvapka Radka nakoniec stretla so svojou rodinou. Spoločne vystrojili obrovskú oslavu.
 

Dávid Papan 4. A