Voda pre život, život pre vodu          foto

Potôčik Vrkôčik

   Kde bolo tam bolo, v rozprávkovej krajine, bol raz jeden potôčik Vrkôčik. Veselo si tiekol a zásoboval vodou ľudí v dedinke od nepamäti.
Jedno pekné ráno sa potôčik Vrkôčik zobudil a bolo mu veľmi zle. Kašľal a kýchal,  a veľmi ho bolela každá vlnka. Ubolený poprosil kamarátku žabku Kvačku: „Choď prosím ťa k lesnej víle Rosičke a popros ju o radu, ako sa môžem vyliečiť.“ Žabka Kvačka bola super kamarátka, preto nelenila a ponáhľala sa k lesnej víle Rosičke. Tá nemusela dlho rozmýšľať, čo potôčiku Vrkôčiku je. Videla na svojich potulkách neobyčajné veci. Na konci dediny, blízko malého mostíka traktorista Fero vypustil olej do koryta potôčika Vrkôčika. Potom si pri ňom Miškov ocko umýval auto šampónom a splachoval ho vodou z potôčika Vrkôčika. Špinavá, penivá voda stekala do potôčika Vrkôčika. To nebolo všetko, pretože videla Jankinu mamičku sypať plné vedrá odpadkov zo záhrady do potôčika Vrkôčika.
Víla Rosička poradila žabke Rabke: „Vrkôčikovi musí ostať v postieľke a liečiť sa.“ Žabka utekala za potôčikom a vyrozprávala všetko Vrkôčikovi. A tak prestal tiecť a koryto vyschlo. Ľudia v dedine rýchlo zistili, že niečo nie je v poriadku, pretože im z kohútikov doma nevychádzala ani kvapôčka. A tak sa ľudia dohodli, že za Vrkôčikom pošlú svojho starostu Stanka, aby zistil prečo netečie. A tak sa starosta vybral za potôčikom a cestou stretol lesnú vílu Rosičku. Zdôveril sa jej s problémom. Víla starostovi všetko vyrozprávala a ukázala, ako ľudia Vrkôčikovi ublížili a preto je chorý.
Keď toto všetko starosta Stano videl, utekal do dediny. V dedinskom rozhlase vyhlásil: „Prosím všetkých obyvateľov našej dediny, nech sa okamžite dostavia na námestie a donesú si potrebné náradie na čistenie potôčika.“ Ľudia sa spolu zišli a vyčistili Vrkôčikove koryto a postarali sa o to, aby mohol znovu nerušene tiecť do ich dedinky. Po celodennom čistení si mnohí uvedomili, že vodou sa nesmie plytvať a ani ju znečisťovať. Ale našli sa i takí, ktorým to bolo jedno a tí sa mali potom zle.
A tak, keď bolo koryto pekne čistučké, Vrkôčik ihneď ozdravel a mohol znovu tiecť do dedinky. A jeho voda zásobovala celú dedinu v každom domčeku. Víla Rosička ľuďom dohovárala a upozorňovala ich: „Ak ešte raz ublížite Vrkôčikovi, tak preňho nájdeme inú dedinku, kde si ho budú ľudia vážiť a nebudú mu ubližovať.“

Filip Zajaczkowski, 3. A

Bola jedna kvapka a volala sa Klára. Bývala spolu s kvapkami na jednom obláčiku. Všetky kvapky spolu šantili a naháňali sa, len Klára nie. Bola veľmi nespokojná a stále sa nudila. Chcela vykonať niečo výnimočné.
Jeden slnečný deň sa na ihrisku hrali deti. Malý Jurko si odložil nový mobil na lavičku, aby mu nezavadzal pri hre s ostatnými deťmi. „Mamička mala pravdu,“ pomyslel si Jurko. „Hovorila mi, že si ho tu nemám brať.“ A hneď bežal za loptou s ostatnými deťmi. Hrali  sa iba chvíľu, keď sa zrazu zatiahlo. Obloha stmavla a začali padať prvé dažďové kvapky. Deti sa rýchlo rozbehli domov. Aj  Jurko bežal ako o život, lebo nechcel zmoknúť.
„Konečne nejaká zábava!“ potešila sa Klára. “Letíme dolúúú !!!“ Cestou zbadala priamo pod sebou nejakú malú čiernu obdĺžnikovú vec. Letela priamo na ňu a schovala sa do nej. Áno bol to Jurkov mobil.
Mamička doma zisťovala, kde nechal Jurko nový mobil. Jurko si vtedy spomenul, že ho nechal na lavičke. „Vidíš, vravela som ti, že je to preňho drahá hračka!“ vyčítala mamička ockovi kúpu nového mobilu. Jurko musel ísť poň, aj keď pršalo. Doma zistili, že mobil nefunguje. Bol úplne premočený.
Kvapka Klára však bola spokojná, že sa nenudí na obláčiku. Preskúmala s kamarátkami celý mobil zvnútra. No po čase sa rozhodla pomôcť Jurkovi. „Kamarátky poďme už preč z tohto mobilu. Jurko je taký smutný,“ povedala kvapka Klára. Kamarátky súhlasili odišli z mobilu preč.
Mobil sa dal do poriadku. Jurko to zistil, keď mu volal kamarát Miško, čo má na domácu úlohu z matemetiky. „Mamíííí, on už zasa ide. Supééér“, tešil sa Jurko.
„Na tom obláčiku bolo predsa len najlepšie“, plakala kvapka Katka. „Poďme von na slniečko a to nám pomôže dostať sa na obláčik,“ napadlo kamarátky kvapky. Slniečko poslalo svoje jemné lúče na zem a kvapky po nich vyleteli až na obláčik.
Kvapka Klára bola rada, že je zasa doma a urobila radosť sebe aj Jurkovi. Jurko si už odvtedy nikde nič nezabudol a naučil sa  nebrať si drahé veci zbytočne na ihrisko, kde mu ich netreba. A Klára zistila, že všade je dobre, ale doma najlepšie.

Matúško Baruta, 3. A

Fialka a kvapka Dadka

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden veľký mrak a v ňom bývali kvapky. Jedného dňa mrak zastal nad lúkou a povedal: „Tak a sme na mieste, môžete vystupovať.“ A kvapky hneď začali skákať jedna po druhej dolu. Len jedna kvapka, volala sa Dadka, sa bála skočiť dolu. Ako tak sedela na krajíčku, zbadala dolu fialku a pozdravila ju:
„Dobré ráno fialka!“
A fialka jej odpovedala: „Aj tebe kvapka Dadka!“
A takto to robili každý deň, že sa pekne pozdravili. Jedného dňa však fialka na kvapkin pozdrav neodpovedala.
Kvapka Dadka sa jej opýtala. „Čo sa stalo fialka?“
Ale fialka kvapke nevládala odpovedať. Kvapka sa chvíľu čudovala, ale bála sa o fialku a tak sa rozhodla skočiť dolu.
„Bojím sa nebojím, musím skočiť,“ rozhodla sa Dadka. A hóóp...
Pristála rovno na fialke. V tej chvíli sa fialka osviežila, napila a znovu získala svoju silu.
Kvapka Dadka bola šťastná, že prekonala strach z lietania, ale šťastnejšia bola preto, lebo bola užitočná.

Matúš Kuník , 3.A

Kvapka Janka
Každé leto susedia napúšťajú bazén, ale tento rok  to nevyšlo, lebo bolo stále zamračené. V jeden deň sa rozprávali bazén a kvapky: „Mali by sme niečo urobiť, veď pozrite na tie deti za oknami.“
Kvapka Janka hovorí: „Ani von nemôžu, no takto som si leto nepredstavovala. Veď cez leto má svietiť slnko.“
„Tak som sa tešil na deti, ako sa budú kúpať,“ povedal bazén Azén.
Trpeli rastliny, kvety, všetci sú akísi smutní keď nesvieti slniečko.
„Poďme sa opýtať slniečka, prečo nesvieti. Veď to takto nemôže ostať,“ povedala Janka.
„Slnko, slnko prečo nesvietiš?“
„Veď ja by som aj svietilo, ale nemôžem, lebo mi to mraky nedovolia.“
Janka navrhla, aby išli za mrakmi a opýtali sa ich. „Že ma to nenapadlo skôr,“ povedal bazén.
„Mraky, prosím dovoľte slnku, aby zasvietilo, pozrite sa na tie deti ako plačú a sú nešťastné že nemôžu ísť vonku, ani sa kúpať a šantiť sa vo vode.“ Mraky prikývli: „Tak my vám to teda dovolíme. Slnko, môžeš aj ďalej svietiť, aj tebe bazén Azén to vyhovuje, aj rastlinám, aj deťom.“
Zrazu mraky porušili dohodu a znova začalo pršať. „Ale čo to, veď to nie je možné, zase je zamračené, mraky porušili dohodu.“
Mraky odpovedali: „Nudíme sa.“
Bazén navrhol: „Urobíme dohodu, mraky zakrývať slniečko v pondelok a piatok a nedeľu a ostatné dni v týždni bude robiť svoju prácu slniečko.“ Slnko ale nebolo s týmto nápadom spokojné : „Ale veď slnko má svietiť celé leto, nielen v určité dni.“
Mraky sa napokon stiahli a slniečko si mohlo vykonávať svoju prácu celé leto, deti boli šťastné vo vode, v bazéne a na čerstvom vzduchu.

Martina Marková,  3. A

Katka a jej kamarátky kvapky

Bola raz jedna kvapka. Volala sa Katka. Bola smutná, lebo bola dlho sama. Slniečko pálilo a dlho nepršalo. V jeden slnečný deň sa Kvapka Katka zaradovala. Pocítila, že príde dážď a veľmi sa tešila na svoje kamarátky kvapky. Jedna sa volala Olinka, druhá Martinka a tá tretia najmladšia kvapka sa volala Janka.
Pomaličky začalo mrholiť. Kvapky na obláčiku sa chystali na čarovný let na zem. Padali jedna po druhej a pristávali na zemi. Všetky ich pozorovala kvapka Katka a trpezlivo čakala na svoje tri kamarátky. Po chvíľke Katka zakričala: „Hurá, konečne. Už som si myslela, že nedoletíte a zasa sa dlho neuvidíme.“
Všetky ju z výšky zbadali a mávali jej: „Ahoj Katka.“ Keď dopadli na zem, tak sa spolu pochytali za ruky a tešili sa. Potom si posadali a pozorovali, ako postupne lietajú z obláčika ďalšie kvapky. Niektoré sa spájali už počas letu. Ich lietanie sa premenilo na veľký a hustý dážď.
Katka bola šťastná, pretože za chvíľočku spoznala veľa nových kvapkových kamarátov. Za chvíľku sa z toľkých kvapiek stala mláka a z mláky ešte väčšia mláka, z ktorej sa kvapky rozdelili. Jedna skupina putovala do potôčika, druhá skupina sa skryla do zeme a tretia skupina sa rozhodla pozorovať ostané kvapky.
Katka a jej tri kamarátky putovali potôčikom až do veľkej mláky, do Oravskej priehrady. Netrvalo to dlho a už tam boli. Kvapky skákali od radosti, tancovali a spolu sa tešili. Mali radosť, že sú spolu, ale aj z toho, že sa tam chodia kúpať deti a ich rodičia z okolitých miest a dedín.
Katka vždy večer kamarátkam hovorila: "Aspoň sa majú kde deti vyšantiť, a dospelí kde oddýchnuť. Je to pekné miesto, či už na romantický alebo rodinný výlet.“ Kamarátky kvapky mali radosť, lebo ich slniečko ešte neposlalo späť na obláčik. Ich najväčším želaním bolo urobiť radosť malým aj veľkým, ktorí navštívia priehradu.
No po týždni prišiel čas, kedy slniečko zasa začalo veľmi páliť a kvapky museli letieť späť na obláčik. Vybrali sa spolu aj štyri kamarátky. Tento krát kamarátky kvapky nezabudli na svoju kamarátku kvapku Katku.

Jakub Christian Zembjak, 3. A
 

Neobyčajný deň

Jedného letného dňa sme sa ja spolu s rodičmi a sestrou  vybrali na výlet do lesa, kde tiekol maličký potôčik, ktorý nemal meno. Rozložili sme sa na kraji lesa, blízko potôčika, v ktorom sme sa vždy v horúčave osviežili.
Mamina s ocinom oddychovali na deke. My so sestrou sme šantili pri vode a špliechali sme jeden druhého. Zrazu sme začuli zvláštny hlas. Bol to tichučký šepot: „Prosím, pomôžte nám!“ Sestra sa naľakala a utekala na deku k rodičom. Ja som sa otočil a opýtal som sa: „ A Ty si kto? Čo sa ti stalo?“ Smutným hlasom sa ozvalo: „Ja som vodná víla Vlnka. Bývam tu spolu s lesnými so všetkými lesnými vílami. Ja sa starám o všetkých obyvateľov maličkého potôčika. Chcela by som Ťa poprosiť, či by si nám pomohol. Všetci sa sťažujú, že v potôčiku je veľa nepotrebných vecí, ktoré tam nepatria. Nahádzali ich tam nevychovaní turisti a a hlavne ich deti. Všetky kvapky v potôčiku sa sťažujú, že sú špinavé, a samy nedokážme nič urobiť. Všetkým sa tu veru zle žije.“
Upokojil som ju, že niečo vymyslím. Ponáhľal som sa  k rodičom a porozprával im, čo sa stalo. Tak sme dostali nápad. Všetky prázdne igelitové tašky a vrecká, čo sme mali, sme si rozdelili. Ja s ockom sme sa vyzuli a vošli do potoka a vyhadzovali tie nepotrebné veci. Mamina so sestrou ich dávali do pripravených tašiek a vreciek. Pozbierali sme všetko, čo do potôčika nepatrilo. Bolo toho dosť veľa. Pri oddychovaní na deke sme pozorovali vyčistený potôčik. Nazvali sme si ho Bystráčik.
Keď sme odchádzali domov, z diaľky sme počuli radostné žblnkanie potôčika a tichučký šepot víly Vlnky: „Ďakujem veľmi pekne za všetkých. Tešíme sa na ďalšie stretnutie.“
Po tejto príhode som si uvedomil, že prírodu a okolie si musíme udržiavať v čistote, a aj po neporiadnych ľuďoch  upratať. Už sa teším, kedy pôjdeme celá rodina na náš výlet do lesa a k nášmu potôčiku Bystráčiku.

Oliver Kumor 3.A

Pekný deň

Hneď ráno sa na oblohe objavili mraky. Chvíľu pofukoval len vietor a postupne začali na zem padať kvapky dažďa. Jedna kvapka zoskočila z obláčika a dopadla na strechu babičkinho domu. Pozrela sa okolo seba. Na strechu dopadali ďalšie a ďalšie kamarátky kvapky a pustili sa do naháňačky. Malá kvapka neváhala a pridala sa k nim. Skákali z plechu na plech a nakoniec ako veľkým toboganom spustili sa ríňou a jedna po druhej žblnkli do krhly. Dážď pomaly ustal. A kvapky sa radovali, že mali taký krásny deň.

Adela Bačová, 3.A
 

Báseň o vode
My sa vody nebojíme,
rady sa my sprchujeme,
a tiež ju aj vypijeme.

Ocko, mama, sestra , brat,

každý s vodou kamarát.

Ruky, zuby umývame,
na čistotu veľmi dbáme.

Preto sa vody nebojme
a čistí vždy buďme.

Martina Marková, 3.A.

Ako sa kvapka Radka stratila

Bola raz jedna kvapka Radka, ktorá cestovala spolu so svojimi sestričkami kvapkami. Bolo ich 36.
Kvapka Radka povedala, že pôjdu navštíviť tetu Milku, aby si pozreli ako býva. Kvapli do mláky a 35 kvapiek odišlo. Kvapka Radka plávala k ceste a popritom  obdivovala krásnu prírodu a tešila sa z jesenného slniečka. O chvíľu sa jedna Kvapka opýta druhej: „Nezdá sa ti , že  nie sme všetky?“ Tá jej odvetí: „ Nie, nemyslím, cestujme  ďalej.“  Zrazu si kvapka Radka všimla , že ostala sama. Pomyslela si: „Och ja som ich stratila!“
K tete Milke došlo iba 35 kvapiek. Keď ich uvidela, veľmi sa prekvapila, ale aj potešila. „Kde ste sa tu vzali?“, opýtala sa. „Prišli sme ťa navštíviť po prúde mlák na cestách. Bol to Radkin nápad !Ozaj, a kde je Radka?“ Zrazu si všetci uvedomili, že tam nie je. Dlho sa teda u tety Milky nezdržali a vybrali sa ju hľadať smerom na západ odkiaľ prišli. Teta Milka si robila starosti, keď sa v tom objavila Radka. Spýtala sa: „Nevidela si moje sestričky?“  Teta jej prikývla: „Áno, veď ťa išli hľadať, že si sa stratila.“
Radka sa rýchlo vybrala smerom späť a po ceste stretla raka. Opýtala sa ho: „Nevidel si náhodou moje sestričky?“ „Myslím, že som ich videl v kanále.“ „Naozaj? Ďakujem.“ Pobrala sa teda ku kanálu. Čľupla doň a vynorila sa až v neďalekej rieke. Tam stretla rybku a tá jej povedal, že ich videla plaviť sa smerom k ústiu rieky. Vtedy si Radka uvedomila, že sa musí poponáhľať, pretože rieka sa vlieva do veľkého mora  a tam by svoje sestričky už asi nikdy nenašla.
Cesta bola dlhá a náročná a kvapka Radka stratila veľa síl. Voda ju unášala nevedno kam. Zobudila sa až na pobreží, kde ju vyplavili slané vlny. Slnko jej žiarilo do tváre  a v jeho lúčoch videla obrysy sestričiek. Opýtala sa nahlas samej seba: „Je to iba sen, alebo ste ozajstné?“ Zrazu všetky skríkli a uistili Radku, že nesníva. Boli veľmi šťastné. Urobili si veľkú oslavu a užili si neplánovanú dovolenku pri  mori.

Dávid Papan, 3.A
 

Dar života

Voda, voda, vodička
spadla si k nám z nebíčka ?
Alebo vyvieraš zo zeme ?
Kde všade Ťa nájdeme ?

Vodičku nič nenahradí,
máme my ju všetci radi.
Všetci potrebujeme s ňou byť,
lebo bez nej nemôžeme žiť.

Osvieži nám  telíčka,
zavlaží naše políčka.
Naplní podzemné rokliny,
potoky, rieky aj bažiny.

Deti, deti, detičky,
šetrite všetky kvapôčky vodičky.
Vodička je u nás lacná
ale veľmi, veľmi  vzácna.

Šimon Sochuliak 3.A

Emil a kvapka Katka

Bola raz jedna kvapka Katka, ktorá rada putovala vodovodným potrubím do sveta.
Raz sa dostala do vodovodného kohútika k chlapcovi Emilovi. Emil stále nechával zapnutú vodu v sprche. Raz, keď sa išiel osprchovať lebo bol celý špinavý, zapol si vodu ale nič mu nevytieklo. Emil sa rozplakal. Po dlhom čase vypadla iba jedna kvapka - Katka a spýtala sa ho: "Čo ti je?" Emil celý uplakaný povedal že mu nejde voda a on sa potrebuje osprchovať. Kvapka Katka mu povedala, že ak mu sľúbi, že si bude vypínať vodu v sprche, tak povie kamarátkam kvapkám, aby začali tiecť dolu vodovodným kohútikom. Emil jej sľúbil, že už vždy bude vodu vypínať. Odvtedy boli Emil s kvapkou Katkou veľkí kamaráti.

Viktor Stas, 3. A